unKnoWnIdIot

Keď som zomierala bola pekná noc a pršalo. Mala som rada dážď v noci, na druhý deň bol totiž úžasne svieži vzduch. A tiež sa pri ňom dobre zaspávalo. Umierala som a pritom som myslela na to, čo som v živote dosiahla a čo nie, na túžby, ktoré som si splnila a na tie, ktoré si nevyslovené a nesplnené zoberiem so sebou do hrobu. Myslela som na ľudí, ktorým som chcela povedať ako veľmi ich mám rada, ale už im to nikdy nepoviem. Umierala som počas daždivej, no peknej noci. A nikto o tom nevedel. Len ja som to cítila. Napodiv som bola so všetkým zmierená, nepanikárila som, len som ležala v posteli, rozmýšľala som a občas sa zjavila nejaká slza. Ľutovala som. Áno, ľutovala som všetky premrhané šance a bolo mi smutno aj za tými, ktoré mi niekto uchmatol spred nosa skôr ako za mnou stihli prísť a predstaviť sa. Ľutovala som všetko to, čo som nestihla. Hlavne to, že som niektorým ľuďom nestihla povedať ,,Ľúbim ťa" či ,,Som na teba hrdá". A najviac som ľutovala, že som sa bála (áno BÁLA, nie NESTIHLA) povedať to tebe. Ty si bol vždy tak blízko, aj keď si sa vlastne len črtal kdesi v diaľke. Plakala som aj preto, že som vždy túžila niečo podobné počuť od teba. No ty, ty si stál tam v diaľke, snažiac sa otvoriť dvere, ktoré snáď viedli ku mne, no zabudol si odomknúť. A potom nás obklopila nekonečná hmla. Umierala som a mojou poslednou myšlienkou si bol ty. Umierala som do rytmu dažďových kvapiek, ktorý ustal práve vtedy, keď zastal môj dych. A v mojich očiach, síce už sklených, som mala vryté" ,,Povedzte mu, že som ho mala rada..."