unKnoWnIdIot

Tak to prišlo. Bol 16.júl a my sme už nedočkavo čakali na autobusovej zastávke kedy sa zjaví pani farárka a niektorých odbremení od ťahania ťažkej batožiny. Cestovalo sa. Ale nie hocikam. Cestovalo sa do Sobotišťa. Presnejšie na mládežnícky tábor. Konečne sa objavilo to zelené autíčko s rybičkou na kufri. A niektorí boli potom naozaj ľahší, ale i tak si pán autobusár s nami vytrpel...vecí sme si totiž napakovali viac ako dosť :o)(ja by som sa asi ozývať mala najmenej..ale čo je to jeden batoh a jedna cestovná taška..a niesla som koláče :oP)..a keby len pár autobusár...no..proste na tej frekventovanej trase Šahy-Levice bol ten autobusík vážne malých rozmerov ;o)) Ale my sme to zvládli s úplne dobrou naládou napriek (alebo vďaka??) ufrflaným poznámkach starých babiek (typu:,,Seďte teraz dievčatká, keď budete staré už nebudete" alebo ,,Čo sa smeješ ako šibnutá?!?"). A potom vlak Levice-Galanta-Trnava-Senica (vo vlaku Galanta-Trnava s nami išla babenka, ktorá vyzerala úplne ako Nicole Richie ;o)), aj keď tie prestupy niekedy..no čo, vlaky zvyknú mať meškania ;o). A zo Senice autobusom do Sobotišťa, skoro rovno pred kulturák, ktorý sa na 7 nádherných dní stal naším domovom. A tak sme si urobili pohodlie a šli sme na Kunu, kde sa sme sa veľakrát kúpali a ponárali (ale ani raz netopili :oDDD). Boli sme rozdelení na 3 skupiny (opice, kravy a psy, či skôr fialky, lopatkovce a muškáty ;o), každá mala svojho vedúceho a každá opatrovala svoj požičaný kvietok, aj keď to nebolo vždy jednoduché (hlavne keď sa vytvorila slovenská militačná mládež ;o)). V týchto skupinkách sme podnikli aj 2 túry. Prvá bola na Branč (kde sa muškáty a lopatkovce spojili) a neskutočne posilnila fialky..aspoň ja si myslím, keďže som bola v tej skupine. Totižto sme asi tak 2krát riadne zablúdili a potom už niektorí ľudia bez kondičky nevládali (taká ja som bola medzi nimi :oD) a ostatní ľudkovia nehorázne povzbudzovali...a bolo to fajn, to zistenie, že keď to už vzdávate tak sú pri vás ľudia, ktorí vás nenechajú a chcú, aby ste dosiahli svoj cieľ ;o)..a našťastie v dedinke pod Brančom bola taká úžasná krčmička, ktorá nám poslúžila ako oáza (a myslím, že ujo krčmár v živote toľko minerálky nepredal :oDDD). Druhá bola túra na útulňu na Uchánku, kde sme stanovali a prežila som tam jeden z najkrajších okamihov v mojom živote :o) Tiež sme postupovali ako skupiny, a vďaka dvom šarmantým mládencom (Maťkovi a Paťkovi) sme svoje zablúdenie rýchlo registrovali a vrátili sme sa na správnu cestu :o) Trochu sme si poopekali, zaspievali, pozorovali UFO :o) Vypočuli sme si tému, ktorá si myslím dala veľa každému z ľudkov, čo tam boli ;o)A potom sme plánovali spinkanie..ale nevydalo..najskôr sme cítili túžbu porozprávať sa o určitých veciach s pani farárkou a potom...no, v stane sa rozhovorom nekladú medze a tak sme sa rozprávali do nejakej tretej ráno..ale boli to rozhovory, ktoré raz museli prísť a som rada, že som sa rozprávala, aj keď som bola hrozne unavenááááá. Ale cítila som tam Božiu blíkosť a to bolo úplne úžasne. A a a ...nedá sa ani opísať všetky tie zábavné či dôležité zážitky a tak spomeniem už len jeden. Od prvej chvíle sme mali za oponou pripravenú nádhernú modlitebnú miestnosť a jedného večera keď sa čakalo na poradie do sprchy sme sa začali rozprávať o Bohu...a keď som potom vyliezla zo sprchy ja a išla sa na balkón (kde spali dievčence) nejako učesať a tak, videla a počula som, že sa tam chystajú ísť..a aj ja som cítila túžbu zhovárať sa s Pánom tak som sa pridala..a zažila som niečo úžasné. Mohla by som to nazvať Božie dotknutie alebo niečo také, aj keď neviem či je to správny názov. Kľakli sme si do kruhu, pochytali sme sa za ruky a začali sme sa modliť..za to, aby sme mali silu vzdorovať hriechu, priznať vieru v Pána, vpustiť Ho do nášho života...niektorí z nás plakali, ale všesti sme cítili neuveriteľné šťastie a lásku. Bolo to prekrásne. Potom sme sa rozhodli oslavovať tento zážitok chválami..a nikdy...nikdy som nespievala s takou radosťou a asi prvýkrát v živote som skutočne chválila Pána Boha a bolo to úžasné. Bolo to to najkrajšie, čo sme kedy zahrali. A hlavne ten pocit neskutočného šťastia..to bolo nádherné. Takže ani nemusím zdôrazňovať akí sme boli všetci hrozne smutní, keď sme museli odísť. Ale napriek tomu, že sme sa tam viacerí ľudia skoro vôbec, neže dobre, nepoznali vznikli tam veľké priateľstva...aspoň teda u mňa, ale myslím, že to tak je aj u ostatných :o)A preto sa vždy neuveriteľne teším na mládež alebo na chvíľu, keď sa mám stretnúť s týmito úžasnými ľuďmi...tábor mi dal veľa do života..veľa odpovedí, ale zároveň aj otázok..ktoré však so spoločenstvom a Pánom nie je až také ťažké vyriešiť...dúfam, že všetky budúce tábory budú aspoň také dobré ako tento :o)