unKnoWnIdIot

Človek ani len netuší, čo mu osud prinesie...a tak, ako mal na pár krásnych chvíľ obrovské šťastie, presne tak o to šťastie aj príde...a väčšinou už navždy. A ja dúfam, že môj prípad to nebude...aj keď mám podozrenie, že sa to skoro úplne presne týka práve mňa. Aj keď neviem prečo...vždy som si myslela, že som schopná byť dobrou kamarátkou, ale asi nie...aspoň nie pre niektoré osoby...aspoň nie pre Janka. Alebo som to len tak poňala...ale okolnosti mi to našepkali. Predtým ako som šla do Lotyšska bolo ešte všetko v absolútnom poriadku. Aj sme sa vyobjímali, aj som mu sľúbila písať, aj povedal, že sa teší na písomnosti. Ale potom sa všetko nejak pretočilo, pokazilo a už keď som mu volala z autobusu (asi sme boli v Poľsku) tak bol čudný...a potom celý čas. Kým som nemala čas na to myslieť bolo to v poriadku...ale keď prídete domov a váš najlepší priateľ vás dá úplne dole...nepodrží keď to potrebujete...to bolí. A ten pocit, že strácate niekoho, kto je vám najbližší na celom tomto svete...to je niečo strašné...preto aj ten list pre Janka, preto tie slzy po nociach aj cez deň, preto tá bolesť srdca vždy keď sa niekde spomenie priateľstvo. Ach, začula som, že sa so mnou chce rozprávať....ale o čom, to som sa dozvedela až po tom, ako sa to celé dokazilo. Chcel mi povedať, aby som od neho nechcela, aby sme boli spolu častejšie (napriek tomu, že s ním chodím do jednej školy, bola som s ním len v sobotu!!! aj to len občas...asi aj to bolo príliš často :(...). Ale horší ako ten pocit, že som stratila moju spriaznenú dušu, človeka, o ktorom som si myslela, že mi pôjde za svedka na svadbu a že bude prvý vedieť, že som tehotná a že bude mojím priateľom až do smrti, je to, že vyzerá akoby sa ho to netýkalo, akoby ho to netrápilo, akoby som mu bola ľahostajná....Bolí to, keď ho teraz vidím v škole, keď sa mi pozdraví s takým tým AHOJ (viete, také to, čo vám dokazuje, že ste nič) aj keď možno to AHOJ ani tak nemyslí...bolí to vždy, keď za mnou príde a správa sa ku mne akoby nič...akoby sme spolu nič nezažili, akoby sme spolu len tak neležali na zemi a nepozerali na hviezdy (a satelity a padajuce hviezdy), akoby som mu nepožičala šampón a on mne uterák....akoby sme nikdy neboli kamaráti. A tak som po tomto všetko zistila, že mu už vlastne ani nemám čo povedať....on to aj tak nechce počuť. Nezaujímalo by ho, aké je to pre mňa nesmierne ťažké, prejsť okolo neho a tváriť sa, že je to len jeden z tých stoviek (asi 200 abo možno viac) študentov na našej škole. Nezaujímalo by ho, že sa cítim akoby mi niekto roztrhol srdce. Nezaujímalo by ho, že by som ho napriek všetkému najradšej objala a zase sa stala jeho najlepšou priateľkou. Mám pocit, že už o to nestojí....aj keď sa vraj raz dávno modlil, aby tu bol niekto kto by ho mal rád..a že som vraj prišla ja...už zrejme nestojí o to, aby ho mal niekto rád. :(