unKnoWnIdIot

Išiel chlapec po ulici. Kráčal pomaly, nenútene a dážď skrýval jeho slzy. Po jeho boku kráčalo dievča. Nepoznalo vlastný žiaľ, no bolo jej do plaču. Chytilo chlapca za ruku a pomaly kráčalo s ním. Chlapec kráčal stále ďalej a ďalej nehľadiac späť, nechcel sa už nikdy vrátiť. Dievča kráčalo stále s ním, neobzeralo sa, no cítila ako jej to všetko vzadu bude chýbať. Chlapec šiel a rozmýšľal ako mu to mohla urobiť. Ako mu tá, ktorú miloval najviac na svete mohla tak ublížiť, ako ho mohla opustiť. Dievča šlo vedľa neho mysliac na to, že pre jeho šťastia by sa zriekla čohokoľvek a že s ním pôjde aj na kraj svete. Chlapec šiel  a pomaly začal rozprávať dievčaťu o svojom smútku. Dievča počúvalo a hovorilo mu, že nemusí mať strach, ona bude pri ňom stále stáť, ležať či kráčať. Chlapec ju nepočúval, len si myslel ako ho v takejto situácií môže zaťažovať vlastnými problémami. Ako tak chlapec kráčal začalo mu byť lepšie, pustil dievčaťu ruku a kráčal hrdo. Dievčaťu bolo tiež lepšie, keď videlo, že chlapcovi už vymizol z očí smútok a dúfalo, že ju raz tiež chytí za ruku, keď to bude potrebovať.  A tak kráčali spolu stále vpred, mlčky, nič nehovoriac a chlapcovi zrazu začalo vadiť to dievča, čo pri ňom stále kráča. Dievča ho chcelo poprosiť, či by sa nemohli vrátiť domov, lebo jej chýbajú jej priatelia, rodičia...no nechcelo mu spôsobiť žiaľ privolávaním spomienok a tak šlo ticho popri ňom. Zrazu chlapec zastal, otočil sa k dievčaťu a spýtal sa jej či ho chce ešte ďalej nasledovať. Spýtal sa jej to hnevlivo a drzo a dievča hneď všetko pochopilo. A tak chlapec kráčal vpred tešiac sa zo svojej samoty a z toho, že sa zbavil dievčaťa. Dievča sa vracalo domov, pomaly aj náhlivo, so smútkom, že ju najlepší priateľ už nechce mať po svojom boku, no aj s radosťou, že sa vráti domov. Po nejakom čase však chlapcovi prišlo smutno a chcel sa vrátiť späť. Dievča, ktoré už bolo doma a malo iných priateľov pocítilo, že ju potrebuje a rozbehlo sa za ním. Keď k sebe dobehli chlapec bol neuveriteľne šťastný, že ju vidí a prosil ju od odpustenie, hovoril jej, že je jeho jediným šťastím, že ju má. Dievča na neho pozeralo, šťastné, že počuje tie slová, po ktorých kedysi túžila, ale aj zmätená z toho, že ju tie slová vôbec nehrejú. Krátko po nej dobehol za ňou jej priateľ. Keď ho chlapec uvidel, pomaly sa smutne otočil a odišiel. Dievča za ním chvíľu pozeralo a potom sa spolu s priateľom vrátili domov. Išiel chlapec do neznáma. Kráčal pomaly, nenútene a dážď skrýval jeho slzy. A rozmýšľal o tom prečo si ľudia nevážia, čo majú...a prečo odohnal tú jedinú, svoju najlepšiu priateľku....